Vzdy ked si vezmem dazdnik, tak neprsi

Rano som vstal, pozrem cez okno na strechu a co nevidim, dazd. To sa sice ceni, ked vo Florencii obcas sprchne ale dnes mi to nevyhovovalo. Zisiel som do kuchyne a po tradicnej rannej kave som sa vybral do skoly. Samozrejme, ze som nemohol ist na mojej dvojkolesovej super masine ( este by som dostal daky aquaplanning ), a tak som si musel ist kupit listok na autobus, ktory ma vysiel na posratych 2,40 eur. Potom, co som vysiel z trafiky von prestalo prsat. Zase som si zobral dazdnik a neprsalo. Rozmyslal som, ze ci idem na bicykli alebo nie, ale nakoniec som sa rozhodol pre autobus. Nastupil som teda do busu cislo 22, ktory bol uplne narvany. Citil som sa ako by som vstupil so plynovej komory, v podstate sa tam nedalo dychat. Vlhkost vzduchu 100 percent a teplota vzduchu asi 35 stupnov. Na stolickach som obdivoval ludi, ktory mali na sebe kabaty a saly ( ved preco nie, ved je este len maj ) a tvarili sa akoby im bola brutalna zima. Ano, boli to trocha postarsi ludia, ale co je vela to je vela. Po necelej minute sa autobus pohol a pokusil som sa otvorit jedno okno, lebo vsetky boli zavrene ( ako vzdy ). Ale najprv som vahal, ze ci sa na mna nespusti niejaky slovny uragan zo strany talianov, ale povedal som si ved to je normalne ked otvorim jedno okno v autobuse a zvlast v takejto situacii. TAK SOM HO OTVORIL .... samozrejme to som nemal robit. Z prilahleho sedadla sa ozvalo: ,,oooooo,ooooo, può chiudere la finestra perche tira il vento e sta un'po freddino,, . No tak som bol zruseny ako vzdy. Dal som si dole sako a povedal som si ved dobre to vydrzim par minut. No v tom na stanici sa otvorili dvere a do busu nastupil nas stary znamy spinavy smradlavy pan (par ludi od nas ho uz videli, ze Miska). Pozoroval som uskrny okolo sediacich ludi a nezavidel som im. Ja som bol nastastie dost daleko. Ale poviem vam, ze ten smrad si doteraz pamatam. Nakoniec som vystupil pri mojej skole cely spoteny a musel som si ist vybavit par veci na Tirocinio/Stage. Vysiel som do kancelarie a tam som zacal riesit moje tirocinio. Chcel som sa opytat na jednu vec, ze preco ma este telefonicky nekontaktovali a ze sa mi ten burokraticky proces zda prilis zdlhavy. Samozrejme sme zistili, ze kompetentna osoba ( vieme o koho sa jedna - nas super pracovity M.S), ktora mala zaslat originalny kontrakt na univerzitu, tak po dlhej dobe neurobila ( asi dva mesiace ).Ved to je v pohode, mohol som mat tirocinio davno hotove. Nastastie mi adrenalin v krvi klesol, ked som zistil ze nam zrusili hodinu, na ktoru sa mi absolutne nechcelo ist. Neskor som stretol Tomasa a Zuzu a sli sme do menziarne, ale nie do sodexho, ale do nasej super novej menzy v Novoli. Zuzana, kedze tam bola po prvy krat, bola troska zmetena z tej talianskej organizacie. My, co tam chodievame sme si uz zvykli na nepravidelne rady a brutalny chaozzzz. Takze niekedy to takto chodi, tu u nas vo Firenze. Ale bolo to este jedno z tych lepsich ran. To ako len dodatok.


Ak mate aj vy par takychto pribehov, tak sem s nima.....

Vivat SODEXHO....