Za siedmymi horami, za siedmymi autobusovymi zastavkami a asi deviatimi semaformi byvali (t.c. stale byvaju) v krajine, kde sa okuliare nosia aj do tmy a kabaty aj do tepla, Tomasko a Misko, dvaja valasi. Chodievali oni sodexho dolu do dediny pocas tyzdna a v nedelu si na salasi varievali. No zunovalo sa im v jeden nedelny vecer cestoviny vyvarat, tak si i reku povedali, ze pojdu na skusy na via aretina. I sli. Pekne bolo vonku, vona kvetov steklila ich nosne senzory a spev vtakov siril sa cez zvukovod pomocou nakovky, kladivka a strmienku az k receptorom sluchu (nech si aj farmaceuti pridu na svoje). Ludia tak vraveli, ze na via aretina 190,r rosticceria angelo bola, kde valasi s taskami studijnymi (borsa di studio) hodovat sa mohli. I vydali sa hladat ju.
Sli, sli, cisla parne po strane, ktorou sa vydali, postupne rastli, a kde tu aj nejake to cervene (190, r ako rosso) numero na nich vykuklo. Dlho sli, cisla sledovali a do kroku si hvizdali. No ked uz boli velmi daleko, pochybnosti sa ich zmocnili. Povedali si preto, ze nebolo by teraz na hanbu, keby sa niekoho na cestu opytali. I tak spravili. Ujo sa zamyslel, aj cigaru z ust si vybral, aby mu nevypadla, ked by mu pri ich otazke sanka bola byvala nahodou spadla. No ako hutal, tak hutal, nevedel im s istotou povedat. Nic to, povedali si valasi, dalej sa vydali, aj ujo ich povzbudil, aby tak spravili. A sli, sli, na dialnicu prisli, a cervene cisla stale 190 nedosiahuvali. Na dalsieho uja tam natrafili, ktoremu uz tie sluchove receptory trochu slabsie sluzili, ked vsak uslychol otazku, nevedel veru ani on, kam by ich mal poslat (aj ked ktovie, mozno ich v mysli aj niekam posielal :) Ked uz ale valasi sem dosli, povedali si, ze aj dalej pojdu. A sli, sli, dorazili k jednej luxusnej restauracii. Ocka im zablikali, zaludky zaspievali (dokonca mam pocit, ze sa naladili na kvintu). Pan v casnickom obleceni z nej vysiel, a od neho valasi vyzvedali. A zistili, ze stale na mieste neboli. Tu zrazu, kde sa vzalo, tu sa vzalo, cervene 188 na stene sa ukazalo. A co bolo dalej? Prisli oni veru na samotny koniec kraja (vid foto). Dalej sa tam nic neukazovalo. Boli uz v uplnej rit... ritualnej extaze, ehm ehm. Vracali sa inou cestou spat, lebo im casnik povedal, ze o jednej rosticcerii v tych krajoch sa dopocul. Nebolo vsak ani to miesto, kde by valachom najest dali, ako by Marco povedal: hajzli su to. Tak im ine nezostavalo, nez na salas sa vratit, i prefikane sa im podarilo autobus lapit. Na salasi malo pasty uz bistu mali, no ducha nestracali. I tak sa dvaja valasi, Tomasko a Misko, ryzu s paradajkami varit naucali.
A nejake ponaucenie na koniec? Lepsie cestoviny nalozene na tanieri ako krevety napisane na papieri. hehe, priam hlbokomyselne :)))
