Hororova stredoveka legenda telefonnej budky

Bola hlboka noc, mesiac len chvilami unikal zavoju oblakov prenasledujucich ho na sinavej oblohe, hvizdajuci vietor pohraval sa s listim na konaroch, medzi vetvami preletovali netopiere. Ticho noci iba kde tu prerusilo zahukanie sovy a zavyjajuce psy, ich prenikave vytie sa rozliehalo po celom okoli. Z hmly sa pod stromom, ktoreho tien sa zahadne vlnil a mihotal, vynarala telefonna budka. Tej noci, zdalo sa, nebola ina moznost, jedinym vychodiskom bol telefonat z nej. Jainehilda, princezna zo vzdialeneho kralovstva Barceloniandie nabrala odvahu a napriek tuseniu, ze ju z tmy sledovali ciesi oci, vosla dnu. V tomto malom, klaustrofobickom priestore, opradenom súknami uz po dlhe roky pradenymi pavukmi cihajucimi na svoju korist, vsak sa len vystupnoval pocit bezradnosti. Mince, v tme strativsie svoj typicky lesk, nepasovali do zapraseneho telefonneho aparatu. Jainehilda uz stracala svoju nadej, ked tu uzrela akesi blikajuce svetielko. (zeby osramova ziarovka v niekoho kuchyni?).. a teraz ten stredovek:)
Luce svetla odrazajuce sa od vylestenych, nalakovanych a ekologickymi materialmi osetrenych mecov, co pretinali ciernotu noci, ohlasovali prichod 2 rytierov: Tomartus a Michelancelot hnali svoje majestatne kone vpred, aby vcas dorazili na miesto. Zostavalo dufat, ze oni najdu sposob, ako mince do automatu narvat.
Vyzvali odvazne a hrdo automat na suboj, aj ked vopred vobec nebolo jasne, kto z neho vzide ako vitaz a kto ako porazeny. Telefonne sluchadlo sa zmietalo zo strany na stranu, uhybalo neuprosnym uderom rytierov, marne sa snaziacim silou ci umom natlacit dukaty dnu. Tvrdy suboj ich napokon vycerpal a prinutil vratit sa na ich hojdacich konikoch do zamku, bez splnenia poslania, s ktorym do budkolandu isli.
Esteze bol Alex na nete a mu to mohla Jaine vsetko, co potrebovala napisat na Messenger. Doteraz tam vsak ta budka stoji, zahalena ruskom temnoty a tajomstva.

P.S. Podobnost udalosti ci mien v tomto pribehu je cisto nahodna.