Dnes som sa vybral z menziarne plniť na sto percent moje plány. Musel som ísť odovzdať Libretto, čo je dosť veľká udalosť. Musel som sa proste s tou zasratou malou modrou knižkou po tri a pol roku rozlúčiť. Na sekretariáte bolo samozrejme tri p..e ľudí, ale odsýpalo to poriadne rýchlo, lebo posilnili personál o jedného človeka-úradníka. No a zároveň mi aj odsúhlasili tému na moju Tesi. Neskôr som sa mal dopraviť do biblioteky na lettere, tak som nastúpil na autobus číslo 14, ktorý bol brutálne narvaný. Nastúpil som regulérne cez predné dvere a necvakol som si ani lístok, lebo som sa nedostal k cvakmašine. Až na druhej zastávke sa udiala jedna vec, na ktorú asi tak ľahko nezabudnem a asi nikdy nepochopím. Jeden pán, čo stál ticho vedľa mňa sa začal triasť a určite bol celý dáky preľaknutý a mal obrovské obavy z toho, že nevystúpy. Jeden krok ho delil od toho, aby vystúpil ilegálne cez predné dvere ( pozn.autora: jeden malý krok a mohol kľudne vystúpiť) a aj napriek tomu sa snažil prervať cez celý zástup ľudí k stredným legálnym únikovým dverám. No keď zbadal, že sa mu to nepodarí a po stovkách Lei scende, Lei scende, Lei scende bol jeho pokus neúspešný, spýtal sa vodiča, či nemôže výstúpiť cez predné dvere. Ten mu na to odpovedal samozrejme pozitívne. Ľudiaaaa, to ste mali vidieť ako tomu chlapovi padol kameň zo srdca. Normálne si vydýchol a urobil ten zasratý krok vpred a vystúpil. Bol fakt rád, že mu to ten vodič proste povolil. Zlatý to Ataf. No ako som to vnímal ja, a aké nadávky a myšlienky mi vtedy blúdili hlavou, to radšej nebudem písať. Čo nervičkyyy z ATAFU????
