Ale Ten Autobus Frci

O atafe sa uz na tomto blogu cosi napisalo, no mam pocit, ze florentska hrmomadna doprava je nevycerpatelnou studnicou stimulov, z ktorej sa da kedykolvek a kolkokolvek-krat nacriet. Napady, ake ma ataf, ani netreba patentovat, lebo naozaj je kazdemu jasne, ze nikto iny by nieco podobne nevymyslel, su natolko jedinecne, a musim priznat, ze nie je jednoduche najst slova, ktore by adekvatne mohli popisat ich originalitu. Ale prejdem priamo k veci.
Jedneho dna fiorentini si povedali, ze okolo Duoma bude paradna pesia zona a rozhodli sa reorganizovat, pardon, redezorganizovat dopravu tak, aby mohli okolie svojho svetoznameho monumentu uzavriet pre chodcov. Sposob, akym sa to udialo, ma velku vypovednu hodnotu o sposobe uvazovania tunajsich obyvatelov: ludia nie su pripravovani na zmeny pred ich zavedenim, ale su o nich informovani po tom, co sami maju moznost sa o nich presvedcit v praxi. Plati predsa stare zname „raz vidiet je viac ako 1000-krat pocut“, ataf si teda pockal na den, ked uz bude moct nazorne ukazat ludom, ze autobusy nejazdia viac, ako predtym, a vtedy o zmenach zacal aj hovorit. Prve pondelkove rano s novym usporiadanim liniek bolo teda velmi zaujimave a oplatilo by sa v ten den robit nejeden vedecky vyskum: v meste by ste mohli napriklad zostavit antologiu prekvapenych a nechapavych pohladov (uznavam vsak, ze vymlete ksichty vo firenze nikdy neboli velkou raritou, a preto chcem upokojit zberatelov, ze na podobnu antologiu nikdy nie je neskoro), odvaznejsi vedci by mali prlilezitost zoznamit sa v niekotrych autobusoch s dilataciou casu. To, co predtym trvalo 20 minut po novom trva 40, a uvedomujete si, ze konecne tie extremne prakticke a cenovo nesmierne pristupne 70 minutove listky zacinaju mat opodstatnenie.
Ako amatersky sprievdoca by som sa opovazil vyjadrit nazor, ze by po tejto zmene mohlo byt prospesne aktualizovat turisticke knizocky, pricom rad by som prispel zopar navrhmi na uzitocne frazy, ktorym sa teraz vo firenze asi nevyhnete, tak prosim listen and repeat: O, ma un’ va più questo a San Marco? Oioi. Come fo‘? O, ma do‘ va questo? L’è hambiatho? Scusi, ma un‘ passa più il 23? L’ha perso le ruothe? A samozrejme uz legendarne: lei scedne? Ja osobne oblubujem tuto otazku najma vtedy, ked mi ju polozia pred konecnou. Je fakt opodstatnena, rad totiz na konecnej vysedavam v autobusoch cele hodiny, ak teda raz najdete na sedadle vajce, urcite som ho tam vysedel ja. Ale ceresnickou na torte je otazka, ktora nie je vtipna tak sama o sebe, ako je skor vtipne to, kto ju kladie. Minule, ked som isiel v autobuse, v istom momente sa vodic otocil k cestujucim a spytal sa: Scusate, dove devo andare, devo girare qua?.. Sranda, nie? Berme si zo situacie ponaucenie, konkretne z tejto nam mozu vyplyvat 2 veci. Jedna je matematicka a sice, ze v mnozine „cestujuci“ jej elementy „vodic“ a „pasazier“ su vo vztahu di equivalenza simmetrica, teda ak sa moze pytat pasazier vodica, moze sa pytat aj vodic pasaziera. No a dalsia velice prosta, ak hovno viete o novom usporiadani dopravy, nemajte obavy, nie ste jedini.

Cibulu mi daj

Krasne nase Slovensko. Krajina rozliehajuca sa na malom priestore, do ktoreho sa vsak zmesti neuveritelne vela hrdych patriotov, ktori bez problemov priamo z balkona verejne osviezia svojich kopatriotov istou telesnou tekutinou, a ktori si za to a este vselico ine zasluzia auta hodne sutaze, akou je mille miglia. Az nam pride luto, ze doma nemame podobnu akciu, ked jej nazov by sa aj sam naskytal, och, ako pompezne by znelo „promille miglia“. Kto by potom nemiloval stat, v ktorom sa udial taky ekonomicky zazrak, ze zvest o nom sa doniesla az do donovalskej jedalne, kde s napatim ocakavame, kedy sa cerveny robo-kecup konecne premenuje na fico-kecup, aby vsetci vedeli, iba a jedine komu zan vdacime. Povedzte, mohol by nasu vlast, nase hory, prirodu, kulturu, zvyky, tradicie ci umenie reprezentovat niekto lepsie? Napriek velkemu naskosku slovenskych vladnych predstavitelov prijali sme pri prilezitosti prezentacie krajin na fakulte, akej inej, nez lettere, tuto vyzvu.
Niecomu tak vyznamnemu samozrejme musela predchadzat dokladna priprava: junaci Marco a Tomas, po prestudovanej a prepracovnej noci, unaveni, ale odhodlani, uz za vcasneho rana sa pustili do krajania cibule. Nepoddajne noz sa zaryval do stiplavej zeleniny, nepoddajni junaci odolavali naporu slz, ved neodkladne zaciatok sa blizil. Nezmeskalo sa vsak nic, v spravnej hodine boli uz slovenski suhaji na mieste, aby ponukali ostatnym slovenske dobroty. Marco natieral chlebiky bryndzovou natierkou s cibulkou, nozik len tak svistal vzduchom, zrucnost jeho majitela bola pastvou pre oci asi ako chlebicky lahodkou pre talianske publikum. To neodolalo ani slovenskej trojkombinacii, chlebu s mastou, solou a cibulou, napokon, bolo cim zapijat. Profesionalny vycapnik Tomas ich mohol obcerstvit najsamtypickejsou slovenskou vodkou Roskowa, minimalne tak typickou, ako boli aj kolace z juznych a zapadnych hranic. No a flasa demanovky, ta mala obrovsky uspech, vypila sa priam sama. Popri tom, ako sa nadajali, o historii a politickej situacii profesionalne dalsi Tomas informoval tych zvedavcov, ktori chceli poznat viac, nez sa mohli dozvediet z mapy, vlajky, informacneho papiera a minci na stole. Aj ja som cakal pripraveny odpovedat na otazky tykajuce sa kultury.. taze zostalo to pri profesionalnom vyckavani. Myslim, ze sme sa v nemalej konkurencii nedali zahanbit, dokazom toho moze byt okrem ineho aj fakt, ze po case ste len tazko nasli cloveka, ktory by si nebol vedomy, ze na ten cibulovy dych mu nepomoze ani balik zuvaciek. Rozmyslam, ci povedat, ze sa dvorom niesla cibulova vona domova.. no, zostanme pri tom cibulova.
A pre uplnost podame este spravu o stankoch ostatnych krajin, v ktorych sme s Romanom urobili spionaz: Cesko, zemiakovy salat, ine im zjedli tak rychlo, ze sa nestihlo identifikovat, co vlastne mali. Madarsko, salama a tiez makovy kolac, zo severnych hranic pre zmenu v ich pripade. Polsko, domace zabijackove maso, vodka. Rumunsko, kolac a domaca palenka. Grecko, nepochybne nejake grecke speciality. Portugalsko, samy alkohol. Velka Britania, typicke britske tortillas, keksiky. Rusko, prekvapujuco vodka, kolace. Turecko, cous-cous, dalsie veci, ale radsej sa na nazor nepytajte Tomasa S. Francuzsko, palacinky a slana torta. Nemecko, nemecke pivo, he,to sa im nakupuje, ked tu maju lidl.
Ked to teda zhrnieme, mozeme povedat, ze na lettere bola vtedy celkom slusna varieta, a vidite, ani tak mala krajina, akou je Slovensko, sa medzi nimi nestratila. No darmo, sme svetovi.

Fukaci dance

A sme to tu mali zas: v cvokhause, ktoremu sa na verejnych miestach hovori biblioteca, nalozeni vo vlastnej stave (zlozenie stavy: knihy, pochybnosti, uvahy, vypocty, dilemy.. celkom bez konzervacnych latok. Energeticka hodnota: pocet kilojoulov, ktore sposobia pocit ekvivalentny tomu, aky mate, ked vas prejde parny valec). Mozem povedat za vacsinu z nas, asi za vsetkych, ze to boli naozaj stavnate dni, vdaka nim sme potom mohli niektori na skuskach servirovat omacky, ini tlacit kaleraby, volakto zozbieral urodu vziduvsiu (akoze vzidenu, ale takto to tak poeticky znie:) zo zrnka mudrosti zasiateho uz v predstihu, a teda si vychutnal plody.. az hriesne mi napada plody poznania, ziaden strach vsak, nikto hadam o miesto v raji neprisiel. Clovek by si myslel, ze v takom studijnom priestore sa nic zvlastne diat nebude, ale sme sa mohli zase raz presvedcit o opaku.
V miestnosti, kde sedavame ako take sedano, su 2 polyfunkcne teplotu regulujuce zariadenia. Cez zimu spominane zariadenia zvykneme volat ohrievacmi, lebo sa tvaria, ze zohrievaju vzduch naokolo, ak by sa im to nebodaj nedarilo, nevadi, lebo sa im dari vytvarat takyto obraz o sebe, ovplyvnuju verejnu mienku, preto ich kazdy berie ako radiator. So zmenou rocnych obdobi ale prezliekaju kabat aj nase oportunisticke ohrievace a razom sa pasuju za klimatizaciu, aby vzduch ochladzovali. Do funkcie ich vymenuva casto niektory z obyvtelov miestnosti, ktory plny odhodlania v danom momente zoberie zodpovednost do svojich ruk a viac ci menej vedome navoli teplotu. Svoje prestrojenia teda zariadenia menia ako farbu chameleoni, no v 1 veci su vytrvale, konstantne: ked ich zapnete, nech uz je to v lete ci zime, fukaju..
Priznam sa, ze ak by som nebol vtedy byval tam sedel, asi by som sa teraz domnieval, ze tema o fukacoch a ich vyuziti je predoslymi vetami viacmenej vycerpana. Lenze to by som opomenul 1 vyznamny fakt: da sa pri nich tancovat. Tak si to predstavte, sedite si nad knihou, do miestnosti vojdu 2 osoby. Pridu k fukacovi a zacnu nad nim tancovat, tancuju zosynchronizovane, ich choreografia posobi dokonca ako nacvicena. Ked dotancuju, sadnu si nad knihy a ucia sa.. Ak si myslite, ze mi sibe, mam na to svedkov, ak si myslite, ze je to nejaka metafora, mylite sa, v tychto slovach nemusite hladat ziaden skryty zmysel. Je to suchy opis. A ked sa pytate, co si o tom myslim ja, odpovedam: vyplyva z toho jedine, ze fantazii sa medze nekladu. Ked ohrievac, preco by mal nevyhnutne len zohrievat, ked tancovat, preco nevyhnutne len na diskoteke? :D