O atafe sa uz na tomto blogu cosi napisalo, no mam pocit, ze florentska hrmomadna doprava je nevycerpatelnou studnicou stimulov, z ktorej sa da kedykolvek a kolkokolvek-krat nacriet. Napady, ake ma ataf, ani netreba patentovat, lebo naozaj je kazdemu jasne, ze nikto iny by nieco podobne nevymyslel, su natolko jedinecne, a musim priznat, ze nie je jednoduche najst slova, ktore by adekvatne mohli popisat ich originalitu. Ale prejdem priamo k veci.
Jedneho dna fiorentini si povedali, ze okolo Duoma bude paradna pesia zona a rozhodli sa reorganizovat, pardon, redezorganizovat dopravu tak, aby mohli okolie svojho svetoznameho monumentu uzavriet pre chodcov. Sposob, akym sa to udialo, ma velku vypovednu hodnotu o sposobe uvazovania tunajsich obyvatelov: ludia nie su pripravovani na zmeny pred ich zavedenim, ale su o nich informovani po tom, co sami maju moznost sa o nich presvedcit v praxi. Plati predsa stare zname „raz vidiet je viac ako 1000-krat pocut“, ataf si teda pockal na den, ked uz bude moct nazorne ukazat ludom, ze autobusy nejazdia viac, ako predtym, a vtedy o zmenach zacal aj hovorit. Prve pondelkove rano s novym usporiadanim liniek bolo teda velmi zaujimave a oplatilo by sa v ten den robit nejeden vedecky vyskum: v meste by ste mohli napriklad zostavit antologiu prekvapenych a nechapavych pohladov (uznavam vsak, ze vymlete ksichty vo firenze nikdy neboli velkou raritou, a preto chcem upokojit zberatelov, ze na podobnu antologiu nikdy nie je neskoro), odvaznejsi vedci by mali prlilezitost zoznamit sa v niekotrych autobusoch s dilataciou casu. To, co predtym trvalo 20 minut po novom trva 40, a uvedomujete si, ze konecne tie extremne prakticke a cenovo nesmierne pristupne 70 minutove listky zacinaju mat opodstatnenie.
Ako amatersky sprievdoca by som sa opovazil vyjadrit nazor, ze by po tejto zmene mohlo byt prospesne aktualizovat turisticke knizocky, pricom rad by som prispel zopar navrhmi na uzitocne frazy, ktorym sa teraz vo firenze asi nevyhnete, tak prosim listen and repeat: O, ma un’ va più questo a San Marco? Oioi. Come fo‘? O, ma do‘ va questo? L’è hambiatho? Scusi, ma un‘ passa più il 23? L’ha perso le ruothe? A samozrejme uz legendarne: lei scedne? Ja osobne oblubujem tuto otazku najma vtedy, ked mi ju polozia pred konecnou. Je fakt opodstatnena, rad totiz na konecnej vysedavam v autobusoch cele hodiny, ak teda raz najdete na sedadle vajce, urcite som ho tam vysedel ja. Ale ceresnickou na torte je otazka, ktora nie je vtipna tak sama o sebe, ako je skor vtipne to, kto ju kladie. Minule, ked som isiel v autobuse, v istom momente sa vodic otocil k cestujucim a spytal sa: Scusate, dove devo andare, devo girare qua?.. Sranda, nie? Berme si zo situacie ponaucenie, konkretne z tejto nam mozu vyplyvat 2 veci. Jedna je matematicka a sice, ze v mnozine „cestujuci“ jej elementy „vodic“ a „pasazier“ su vo vztahu di equivalenza simmetrica, teda ak sa moze pytat pasazier vodica, moze sa pytat aj vodic pasaziera. No a dalsia velice prosta, ak hovno viete o novom usporiadani dopravy, nemajte obavy, nie ste jedini.
